Cesty osudu sú nevyspytateľné

Niekedy pokojnú hladinu životných vôd dokážu rozčeriť mnohé nečakané udalosti a cesty osudu, ktoré Vás mnohokrát zaskočia. A nedajú Vám spať podobne ako mne, keďže tento blog píšem o 3:41 ráno, keď mnohí z Vás spia.

Za posledné mesiace som si vypestoval určitú asertivitu voči udalostiam a mnohokrát ma kopa vecí nechá chladným alebo minimálne flegmatickým. Dnešok, vlastne včerajšok, však bol o inom. Už ráno o jedenástej bolo nejaké čudné. Vstal som s pocitom, že mám na háku a mám brať všetko ako príde. Po rannom čaji, keďže káva došla som nevedel čo so sebou a nebol som schopný ničoho. Myšlienky blúdili kade-tade, len nie okolo práce. Priznám sa, že som takmer celý deň len prekvákal, ale nejak ma to výnimočne neiritovalo.

Okolo neskorého popoludnia, keď som doplnil konečne hladinu kofeínu v krvi, sme šli s Andynou niečo vybavovať. Prešli sme sa od nás z domu až k „skleníku“ pešo, pretože sme sa chceli vyhnúť saune a smradu v MHD. Malo to aj pozitívny efekt, pretože sme sa aspoň porozprávali o udalostiach v našej domácnosti za posledný týždeň a pol, dohodli sa na ďaľšom postupe a tak podobne, čo sme spláchli zmrzlinou, kofolou a ja nealkoholickým pivom.

Po pár hodinách na povel plného mechúra sme šli domov, kde udalosti nenechali na seba čakať. Zavolal mi jeden dlhoročný známy a ponúkol mi prácu. Práca je to zaujímavá, pre mňa niečo nové a navyše aj dobre platovo ohodnotené. Veľmi si cením tejto ponuky a plánujem ju prijať. Možno aj preto, lebo sa vrátim do bývalej práce, kde som niekedy pôsobil, len na inej pozícii. Vrátim sa na miesto, ktoré bolo moje v živote druhé trvalé zamestnanie a kde som možno premrhal mnohé svoje šance vďaka mojej nerozvážnosti i bývalej priateľke. Naskytá sa mi možnosť reparátu. Jednak si napraviť renomé, jednak naučiť sa niečo nové, posunúť sa o kúsok ďalej a predovšetkým nesklamať kamaráta. Paradoxne ako sa snažím v poslednej dobe neprejavovať svoje emócie pred inými, v tej chvíli po telefonáte som onemel od úžasu a zároveň sa skoro rozplakal od šťastia a radosti.

Netrvalo dlho a osud opäť zaúradoval. Zvonil mi druhý telefón, ktorý už skoro ani nepoužívam. Volal mi dobrý kamarát, s ktorým som už dlho nehovoril, pretože nám nejak akoby osud neprial, aby sme sa často kontaktovali (vždy, keď mu chcem pomôcť, alebo preňho niečo robím sa udeje nejaká udalosť). Veľmi rád som mu zavolal späť a po dlhej dobe som ho rád počul. Pokecali sme si a dohodli sme sa na stretku, keď sa vráti z dovolenky. Potom som sa vrhol na prácu a neskôr šiel do ríše snov, kde sa mi však nepodarilo dostať. Vír myšlienok mi to nedovolil. Mrvil som sa ako „maďar v kukurici“ a uvedomil som si, že dnešný sled udalostí sa paradoxne udial v deň narodenín môjho bývalého najlepšieho kamaráta z detstva. Náhoda? Alebo je to len satisfakcia za jeho podrazy voči mne? Neviem. Ale je to prinajmenšom zvláštne. Nie nadarmo sa hovorí, že božie mlyny melú pomaly, ale isto!

A čo Vy? Zamysleli ste sa niekedy hlbšie nad dôvodmi Vášho úspechu (ako ten môj dnešný) alebo prehry? Všetko má svoje dôvody a príčiny. Niekto je skúšaný viac, niekto menej, ale vždy spravodlivo i z pohľadu minulých životov. Budem rád, ak sa podelíte o svoje skúsenosti či príhody. Môžete mi napísať mail, alebo sem do príspevkov. Good Luck 😉

eMDi

Blogger, webdeveloper, linuxák, F1 Fan

4 thoughts on “Cesty osudu sú nevyspytateľné

  1. ahoj, no, my sme sa uz o tom rozpravali, ja by som len chcel konkretne nie k udalosti, ale k blogu.

    presne taketo by totiz podla mna blogy mali byt. myslim, ze takyto blog je omnoho omnoho hodnotnejsi, ako nejaky kec o hulanovi a ficovi.. mozno prinesie menej navstevnikov. ale otazka je co chces. kvalita, alebo kvantita?:) skvele.. len tak dalej:)

    ps: drzim palce v praci 🙂

Pridaj komentár