Na východ a späť

Práca šľachtí človeka, no od roboty aj kone kapú. Raz za čas si treba dať aj oddych od práce a ísť niekam na dovolenku. Tú poslednú dovolenku sme so Zuzkou absolvovali v roku 2008, kde sme v októbri šli do Hurghady. Potom prišla svadba, problémy, narodila sa Emka … Skrátka, nebolo kedy.

Posledný rok ma opäť lákalo more, alebo iná zahraničná destinácia. Zatiaľ a možno aj našťastie – neúspešne. Keď píšem tento post, sedím vo vlaku InterCity Tatran niekde za Liptovským Mikulášom na ceste domov. Zuzka drieme, Emka sa hrá a ja sumarizujem posledných 5 dní.

Našou destináciou posledných 5 dní bolo Humenné, kde sme sa vybrali na oslavu babkiných narodenín a priznám sa, že som bol zvedavý na úroveň cestovania. Pravdupovediac, ostal som pomerne milo prekvapený, že to nebolo až také zlé, ako som očakával. Keďže Humenné je po koľajách vzdialené podľa cestovného poriadku približne 542 kilometrov, očakávania boli … rôzne.

Už podľa predpokladu, cesta po Košice bola fajn. Prispel k tomu fakt, že sme šli IC vlakom, s ktorým som už nie raz predtým, aj keď dávnejšie, šiel. Potešil ma fakt, že boli k dispozícii elektrické zásuvky aj v druhej triede, lebo pred pár rokmi to bolo dostupné len v prvej triede. Plusom bol aj informačný panel s aktuálnou teplotou, rýchlosťou, vzdialenosťou do najbližšej stanice a informáciou o čase. Miestami sme dokonca dosahovali propagovanú rýchlosť 160 km/h. Jedno mínus mala klíma vo vlaku, ktorá fúkala studený vzduch priamo na nohy a nedala sa regulovať ani intenzita, takže hore bolo fajn na ruky a podobne, no nohy mrzli. Pár ľudí sa mi posťažovalo, že tiež pri prvej ceste v takomto vozni prechladli. Čistote ani obsluhe nemám čo vytknúť.

V Košiciach sme prestupovali zrýchlený vlak a ja som čakal, že do Humenného pôjdeme už v starých vozňoch. Preto som ostal milo prekvapený, keď nás v Košiciach očakávala súprava podobná Talentom, ktoré využíva jeden súkromný prepravca na západnom Slovensku. Ich komfort bol pomerne fajn, akurát ma skôr mrzela vysokohorská turistika medzi jednotlivými člankami súpravy, prípadne keď človek išiel na WC. Informačný diódový panel nechýbal síce ani tu, no jediné informácie, ktoré rotovali na displeji bol čas a cieľová stanica. Trochu na obtiaž bola aj zvýšena hladina zvuku pri rozbiehaní, ktorá chvíľami pripomínala štart lietadla.

Na ceste naspäť sme mali medzipristátie v Kežmarku, z Humenného sme však šli oným starým vlakom. V Trebišove nás čakala tradičná výmena rušňov, v Košiciach IC a na stanici Poprad-Tatry sme prestúpili na ďaľšiu súpravu podobnú Talentom, ktorú by som si vedel kľudne predstaviť aj v Bratislave napríklad na trati Petržalka – Nové mesto, aby sa trochu zlepšila doprava na tomto úseku hlavne v čase špičky. Šesť súprav by rotovalo medzi 6:30 až 8:30 medzi týmito stanicami. Prípadne iná trasa. Ale jasné, že je to nielen vec peňazí, ale aj ďaľších faktorov a koniec-koncov som len laik, nie odborník na dopravu.

Odniekaľ ten vlak ide

Stanica. Miesto, kde cesty vlakom začínajú i končia sú akoby vstupné brány do daných miest. Tá bratislavská je kapitola sama o sebe. Smrad, špina, asociáli. Potešili Košice, keďže tam prebieha práve rekonštrukcia, ktorá možno prispela tiež k tomu, že hotspot železníc bol nanič. Poprad-Tatry potešili najviac. Ostatné mestá nespomínam, keďže sú menších rozmerov a možno aj trochu o inom.

Keď som spomínal ten hotspot, tak pripojenie na internet nebolo ani v IC. Jedinou možnosťou bol hotspot na mojom smartphone.
Celkovo hodnotím tento trip pomerne kladne, čo sa cestovania týka. Možno sme mali len výnimočné šťastie na tieto vlaky. Uvedomil som si však počas tých ciest sledovaním krajiny cez okno, že Slovensko je krásna krajina, s nádhernou panorámou a prírodou. Preto najbližšia dovolenka bude na Slovensku. Som rád, že som slovák. Som rád, že moja rodná hruda ukrýva toľko krásy. Vážme si, že máme byť na čo pyšní! Docestovania, priatelia!