Pred týždňom som bol s mojím partnerom a kamarátom riešiť môj nový projekt. Čakali sme na tretieho pri schodoch pri Auparku. Dole schodami šla krehká slečna s robustnejším bicyklom a snažila sa ho spúšťať dole v koľajničkách.
Keď som ju zbadal, ponúkol som jej pomoc, čo s radosťou privítala a po dopravení bicykla dole som jej ponúkol dlaň a pomohol jej nasadnúť. Nasadla, rozlúčili sme sa a poprial som jej pekný zvyšok dňa.
Kolega na mňa s potmehútskym úsmevom pozrel a spýtal sa ma, či mi tri ženy nestačia. Odvetil som mu, že mojím úmyslom nebolo ju zbaliť, či na ňu zapôsobiť. Mojím úmyslom bolo niekomu spraviť deň, byť naň milý a možno mu otočiť náladu o zopár desiatok stupňov.
Vyhrávajú všetci
Verte či nie, takto z toho vyťažia minimálne dvaja. V tomto prípade som z neho vyťažil ja so získaným dobrým pocitom a slečna, ktorá sa pomoci potešila a nádeji, že tento národ snáď nie je úplne stratený.
A keď by sme si viac takto pomáhali, tak možno aj tie panie pokladníčky v hypermarketoch, pánov vodičov MHD a mnohých ďaľších, ktorí prichádzajú dennodenne do kontaktu s nevrlými zákazníkmi by sme potešili a zlepšili im náladu. A oni by to vo väčšine prípadov posunuli ďalej a ďalej … Bol by to úžasný win-win-win. A pritom stačí tak málo. Máme to a nemusíme za to platiť. Ochota, nádej, viera v dobro a úsmev. Aspoň takto si ten náš svet zlepšíme. Skúste aspoň raz týždenne takto niekomu neznámemu urobiť ten jeho deň. Snáď tej ľudskosti pri kosti trochu na rozdávanie máte. Či? 😉
Veľmi chválim za takýto milý prejav „džentlmenstva“! 🙂