Na transparente vnútri sa prelína číslo linky trolejbusu 209 s časom pomaly, ale isto útočiacim na 18tu hodinu a ja sa snažím dať nejak dokopy udalosti z dnešného dňa.
Bol to dosť divný deň. Náladu na bode mrazu striedali pocity zúfalstva a obáv. Udalosti za posledné 3-4 mesiace v mojom živote by sa kľudne dali nazvať katastrofou hraničiacou s drzým výsmechom osudu do mojich očí. Nejak to odštartovali vážnejšie finančné problémy, starosti s autom až niekde po neúspechy v pracovnej oblasti.
Keby som bol sám, nejak by som to zvládol, tak ako mnohokrát predtým. Už ale nie som sám, žijem po boku svojej krásnej manželky, o dva mesiace sa nám narodí dcérka a aj ľudia v mojom okolí ma potrebujú.
Cítim veľkú zodpovednosť, no zároveň obavy, že zlyhám a nezvládnem ten začarovaný kruh plný problémov. Zlyhal som mnohoráz predtým, no snažím sa počet zlyhaní eliminovať, predsa len sú tu ľudia, čo ma potrebujú …
Emdi, mas poslednu fazu svojho vyvoja, prechadzas do stavu rodic, zo stavu dieta + dospely, to ale vyzaduje aj zmenu a ta zmena sa prejavu obavami, pocitom ze to nezvladnes, ze zlyhas, ale ver mi ked budes drzat v naruci svoje dieta, vsetko zmizne a ty odrazu pocitis prirodzeny instinkt byt zodpovednym otcom, manzelom a priatelom pre svoje okolie, a zaroven budes ma cvik ako sa vsetkym nastraham vyvarovat. Prajem ti vsetko dobre 😉
Som si istý že nezlyháš a pocit zodpovednosti má každý, kto má rodinu… drž sa a veľa zdaru…